Josh tu bol - denník umierajúceho chlapca

Príbeh

Josh Hurt je 12 ročný chlapec z Bostonu. Je z dobre situovanej rodiny, ktorá žije v bohatej štvrti Jamaica Plain. Josh si na mamin popud začal písať denník. Denník nezačína najveselšie. Aj keď práve začínajú letné prázdniny, Josh je smutný. Cestujúc s rodičmi, cez okno otcovho auta sleduje ako deti na ihrisku hrajú baseball. Závidí im. On, na rozdiel od nich, si toto leto baseball nezahrá. Nepôjde s rodičmi na pláž, ani ich otec nezoberie na výlet do hôr. Aj napriek tomu, že Josh sa celý školský rok poctivo učil a na vysvedčení má samé Áčka, tieto prázdniny ho oddych nečaká. Josh má akútnu lymfoblastickú leukémiu a rodičia ho vedú do Bostonskej detskej nemocnice, aby sa tam vyliečil.

Josh prichádza do nemocnice, kde po úvodných vyšetreniach začne podstupovať liečbu. Do denníka si zapisuje všetky nepríjemnosti, ktoré terapia sprevádza, ako je bolestivý odber kostnej drene z panvovej kosti, podávanie chemoterapie do oblasti chrbtice, operácia hrudného katétra či samotnú chemoterapiu po ktorej mu býva zle, zvracia či nepríjemne zapácha. No okrem všetkých bolestivých a vyčerpávajúcich procedúr, ktorými si musí prejsť, si Josh na oddelení detskej onkológie nájde nových priateľov. Svojho rovesníka, trochu šibnutého Jesseho, ktorý neustále niečo vymýšľa, o 3 roky staršieho Mikea, ktorého Jess označuje za počítačového génia a o rok staršiu Jennifer, alias Jen či Jenny.

Pobyt v nemocnici tak striedajú krajšie i ťažšie dni. Jesse stále prichádza s nejakými nápadmi, ako je nočná návšteva operačnej miestnosti, tanec v suterénne nemocnice či vniknutie do pitevne, kde Jesseho, Jen a Josha jeden z lekárov nachytá. Ako čas plynie, Josh si čoraz viac začne uvedomovať, že sa do Jen, ktorá je už takmer vyliečená a čoskoro ju z nemocnice prepustia zaľúbil. No ako hanblivý chlapec sa jej zo strachu z odmietnutia bojí o svojich citoch povedať. Joshovi však neostáva veľa času. Jen už čoskoro z nemocnice prepustia a poslednou príležitosťou sa jej zdôveriť je rozlúčková párty, ktorú na počesť jej vyliečenia na oddelení detskej onkológie usporiadajú. Josh na párty musí ísť, a tak pred obľúbenou sestrou Júliou zatají narastajúcu bolesť v hrudi i občasný kašeľ v obave, že by ho na rozlúčkovú párty nepustili.

Joshove nádeje vyjaviť Jen svoju lásku na rozlúčkovej párty zlyhajú. Na párty je veľa lekárov, sestier i všetky deti z oddelenie, a tak Josh neostane s Jen ani chvíľu sám. Sklamaný Josh sa obáva, že o Jen navždy prišiel, keď mu svitne nová nádej. Jesse večer po párty príde s nápadom usporiadať si vlastnú párty na streche nemocnice prerobenej na balkón iba za účasti jeho, Jen, Josha a Mikea. Štvorici sa podarí zmiznúť z oddelenia a doraziť na balkón. Vonku je príjemná letná noc a vidieť množstvo hviezd. Josh, pre ktorého je astronómia a astronautika hoby ukáže kamarátom súhvezdia i hviezdy a podarí sa im uvidieť aj meteroid. Nanešťastie balkónová párty skončí, keď sa Josh rozkašle a Jen rozhodne, aby sa vrátili na izby. Sprevádzajúc Josha na izbu, Joshovi sa naskytá posledná príležitosť povedať Jen o svojej láske. No Jen ho predbehne a sama sa ho opýta či by nemohla byť jeho dievčaťom. Josh nadšene súhlasí. Jen ľúbi jeho a on ju. Môže byť svet krajší ?

Nanešťastie, ako veľakrát v knihe, po krátkom záblesku radosti nasleduje pohroma. Ráno sa Joshov stav rapídne zhorší. Dostane zápal pľúc a vzhľadom na chemoterapiou oslabenú imunitu, musí byť prenesený na jednotku intenzívnej starostlivosti, kde niekoľko dní bojuje o život. Jeho stav sa napokon zlepší a po niekoľkých týždňoch je presunutý späť na oddelenie detskej onkológie. Jeho kamaráti sú však už preč. Mike bol pre vážny stav poslaný na experimentálnu liečbu do New Yorku, Jess bol prepustený domov na zotavenie pred ďalším cyklom chemoterapie a Jen prepustili ako vyliečenú z nemocnice. Joshovi opätovne začnú podávať chemoterapiu, ktorú museli kvôli zápalu pľúc museli pozastaviť, no tentoraz je Josh na všetko sám.

Jedinou Joshovou radosťou a nádejou si chatovanie si s Jen, ktorá ho ľúbi každým dňom čoraz viac. To dáva Joshovi silu zvládať všetky nástrahy choroby, aj nesmierny smútok, keď sa dozvie, že jeho kamarát Mike zomrel. Napokon je Josh po skončení chemoterapeutického cyklu prepustený do domáceho ošetrenia, kde má čakať na výsledky testov. Josh sa opätovne stretáva s Jen, ktorá za ním do Bostonu dochádza z otcovej farmy v Naticku a Jessem, ktorý mu neodpisoval na chat, ani SMSky. Josh sa dozvedá, že Jessemu liečba nezabrala a jedinou nádejou je riskantná transplantácia kostnej drene. Ani Joshova liečba sa nevyvíja dobre a prerušenie liečby v dôsledku zápalu pľúc spôsobilo, že ani jeho liečba nezabrala. Keď Jess tesne pred plánovanou transplantáciou v nemocnici na náhlu nákazu, ktorú jeho oslabený organizmus nezvládol zomiera, Josh a Jen ostanú na všetko sami. Joshov stav sa neustále zhoršuje a láska Jen a Josha bude vystavená najťažšej a poslednej skúške.

Kniha

Na nasledujúcich linkách sa nachádza finálna verzia knihy. Používam len minimálne formátovanie a vlastný spôsob písania priamej reči, ktorý nie je v súlade s pravidlami pravopisu.

Ukážka 1

Nedeľa 21.07. ani neviem kedy:

Som najšťastnejším chlapcom na celom svete !!!!!!!!!! Vlastne, nielen na svete, ale v celom vesmíre a multivesmíre, ak existuje ! ☺☺☺ Držím sa za hruď, nie však preto, že ma v nej pichá a trochu pokašliavam. Údery srdca dunia ako hrom a ja čakám, až vyletí von. ☺ Ruky mám stŕpnuté a neviem ako budem písať, no nedokážem spať. Dnes určite prebdiem celú noc, mysliac iba na ňu... Ale pekne poporiadku, nech to zasa celé nedopletiem.

Práve som si zapisoval poznámky, keď na dvere niekto zaklopal. Bola to Jen v Jesseho sprievode. "Si hore ?" Pošepol Jess zbytočnú otázku. "Čo sa stalo ?" "Naša párty pokračuje. Ideme s Mikeom na balkón pozorovať padajúce hviezdy. Zoberieme pizzu, Colu. Nechceš sa pridať ? Bude to cool." "Teraz meteoridy ?" Zachmúril som sa. "Perzeidy sú až za mesiac. Začali síce pred pár dňami, no dnes ich veľa nebude. Najskôr za 2 týždne." Jess prevrátil zrak. "Si tak tupý, alebo čo ? Kašlem ti na tvoje Parazitoidy. Jen odchádza a chceme poriadnu párty bez deciek a dospelých. Ale kľudne si tu ťukaj do notebooku svoje vtákoviny, ak chceš." "Nie... Ja idem." Zaklapnúc prenosný počítač, vyskočil som na nohy. "A zober aj mobil. Spravíme fotky."

Vybehnúc z izby, najprv sme zamierili k Mikeovi. Prenesúc ho na vozík, naolejované kolesá našťastie neškrípali, takže pani Donaldsová nás z recepcie nezačula. Zamieriac opačným smerom, netušil som ktorý balkón má Jess na mysli. Prejdúc okolo kancelárií lekárov, došli sme na koniec chodby a odtiaľ výťahom o 4 poschodia nižšie. Z druhého poschodia bolo v tejto časti budovy možné balkónom prejsť na strechu susednej budovy. Obohnaná zábradlím, strechu zútulňovala štvorica roztiahnutých slnečníkov, so stolmi, stoličkami a popolníkmi na fajčenie. Odsunúc jeden zo slnečníkov, nech vidíme čo najväčšiu časť oblohy, Jess s Jen rozložili nedojedené kúsky už vychladnutej pizze, zbytok torty i plechovky limonád po stole. Zasadnúc okolo, bola príjemná teplá noc, takmer bez oblakov. Ideálne počasie na pozorovanie.

"To je krása." Zavzdychala Jen pri pohľade na rozžiarenú oblohu. Aj napriek svetelnému smogu veľkomesta, pred našimi zrakmi sa roztvárala panoráma stoviek trblietavých hviezd pripomínajúcich plápolanie sviečok vo vetre. "Keby sme neboli v meste, bolo by to ešte lepšie." Poznamenal som. "Je tu priveľa svetla." "Aj tak je to krásne..." "Hej, ale kde sú tie hemoroidy ?" Skočil nám Jesse do reči. S Mikeom sa na vtipe zachechtali. "Meteoridy. Možno nejaký uvidíme. Ak budeme mať šťastie. Meteoridy na oblohe vyzerajú ako dlhé čiary, lebo horiac v atmosfére, zanechávajú za sebou stopy podobné stopám motorov lietadiel." "Ty si už nejaké videl ?" Opýtal sa Mike, odpíjajúc z Coly. "Hej, Perzeidy. Tie sa pozorujú najľahšie. V polovici augusta keď ich je najviac, chodíme s tatom do kempu za mestom a počítame ich. Za hodinu ich môže byť aj viac než 100, ale to až v polovici augusta. Dnes budeme radi, ak uvidíme aspoň jeden." "To nevadí Josh." Povzbudila Jen. "Ukáž nám súhvezdia. Hovoril si, že ich poznáš. Ja sa v nich vôbec nevyznám." Srdce mi podskočilo vzrušením. Pár sekúnd mi trvalo kým som našiel Veľkú medvedicu a v nej Veľký voz, po nej Malú medvedicu, podlhovastého Draka, drobnú Kasiopeju, Pannu (aspoň jej severnú časť) s najjasnejšou hviezdou Spica, kúsok Perzea (odtiaľ najskôr čakať meteor), Pastiera s jasnou hviezdou Arcturus, Lýru s Vegou, Orla s Altairom. Ukázal som i Jupiter, a až vyšiel, tak aj Saturn, samozrejme Polárku a kopec ďalších hviezd. Jen, Mike i Jesse sa ma vypytovali na najrozličnejšie veci, nedokážuc pochopiť ako môže najväčšia doteraz objavená hviezda byť 1000 krát väčšia než naše Slnko, že pulzary dokážu rotovať 500 krát za sekundu, neutrónové hviezdy majú takú hustotu, že stojac na ich povrchu, vážili by ste bilión libier či gama záblesky čo za pár sekúnd vyžiaria viac energie než Slnko od svojho počiatku. Rozprával by som aj dlhšie, ak by ma Jen z ničoho nič nezastavila.

"Pozrite tam !" Ukázala prstom k Polárke. "To je meteorid, nie ?" "Kde ?" Nič nevidiac, Jen sa ku mne naklonila, priložiac mi plece k lícu a vystreté rameno nasmerovala k padajúcej hviezde. Ucítiac jemnú vôňu kvetinového parfumu, na sekundu som i zabudol, že mám hľadať meteorid. "Vidíš ho ?" Zvolala Jen nedočkavo. Drobná čiarka na oblohe len pomaly naberala na dĺžke. "Áno ! To je meteorid." "Kde ?" Zavrčal Mike. Priskočiac bližšie, ukázal som kam má pozerať a Jen pomohla Jessemu. "Zavrime oči a želajme si niečo !" "Želajme ? A čo ?" "Hocičo Jess. Čo len chceš." Počúvnuc kamarátku, pritisol som viečka k sebe a mozgovými závitmi mi preblesla jediná myšlienka. Byť s ňou. Sediac na nočnej terase, moje srdce mi nešepkávalo, že na ničom mi väčšmi nezáleží, než byť s Jen. Kašlem na prekliatu leukémiu i všetku bolesť. Láska utrpenie vylieči. A hoci vediac, ako veľmi je natešená domov, tak rád by som bol, ak by v nemocnici ostala. Nie, chorá. To v žiadnom prípade ! Len keby ma z času na čas navštívila, napísala správu, poslala fotku svojho záhonu či celej farmy, a až raz budem opäť zdravý - preč z tohto miesta, i ja by som ju mohol navštevovať - moje najmilovanejšie dievča. Škoda len, že bláznivý sen ostane navždy iba snom. Moja prosba sa mi nikdy nevyplní. Aspoň tak som to pozorujúc 'padajúcu hviezdu' cítil. "Čo ste si želali ?" Vyzvedal Jess, len čo otvoril oči. "Jesse !" Zahriakla ho Jen bez hnevu. "Také veci sa neprezrádzajú. Želanie nesmieš nikomu povedať, inak sa ti nesplní."

Jess si ospalo zívol, pozrúc na mňa. "Super, takže meteorid sme už videli a Josh nám ukázal súhvezdia. Máme ešte niečo na programe ?" Doprajúc si nádych, chcel som odvetiť, keď z najhlbších útrob mojich pľúc doľahlo opakované zakašľanie a po ňom ďalšie a ďalšie. Chytiac sa za hruď, kašeľ nešlo zastaviť. Jen v okamihu vystrelila na nohy a nakloniac ma dopredu, pobúchala ma po chrbte, mysliac si, že mi zapadol kúsok pizze. "Daj mu niečo napiť." Navrhol Mike. "Nie." Zachripel som. "To prejde. Nezapadlo mi. Iba trochu kašlem." Jen vypleštila oči. "Odkedy ?" "Od včera." Ďalšie zakašľanie mi zabránilo prezradiť viac. "Josh, prečo si to nepovedal pani McCarthyovej, či Júlii ? Hovorila som ti predsa, že ak by si sa cítil chorý, musíš im to ihneď oznámiť." "Ale veď to nič nie je." Jen mi priložila dlaň k čelu. "Nemáš teplotu ?" Spomenúc si na Jesseho fintu s Colou, zavrtel som hlavou. Jen na mňa ustarostene pozrela. "Hneď ráno to musíš povedať doktorovi Cooperovi, aby ťa popočúval. Mohol by si dostať zápal pľúc. Sľúb mi, že mu to povieš." Unavene som prikývol. Jen pozrela na ostatných. "Ideme späť ?" Nik neprotestoval. Nebol som jediný koho zmáhala únava. Zakrývajúc si dlaňou ústa, nech náhodný kašeľ nevzbudí ďalšiu pozornosť, podarilo sa nám nebadane prekĺznuť na 6. poschodie, kde sme Mikeovi pomohli do postele a Jen ma odprevadila do mojej izby.

Zvaliac sa na lôžko, hruď mi tlela ako uhlíky v rozžeravenej pahrebe a každý nádych bolel. Jen si prisunula stoličku k posteli a zoberúc infračervený teplomer, priložila mi ho k čelu. "99. Josh, ty máš teplotu ! Musíme okamžite zavolať pani Rodriguezovú." "Nie. To počká do rána. Nie je mi zle. Fakt." "A nepichá ťa na hrudi ?" Zavrtel som hlavou, hoci to nebola pravda. Nechcel som Jen, ani sestru teraz v noci zaťažovať tým čo som sám spôsobil. Hľadiac na mňa, Jen sa mračila, no nie hnevom. Čelo jej pokrývali drobné vrásky, až mi prišlo ľúto, že som ju kašľom zbytočne rozrušil. "Josh, prečo si to ráno nepovedal Júlii ? Zápal pľúc môže byť pre nás veľmi nebezpečný. Mal si jej to riecť." Zabárajúc nechty do dlaní, váhal som či vyjaviť pravdu. Prvýkrát za posledné dni osamote, lepšiu príležitosť zveriť milovanému dievčaťu čo k nej cítim nedostanem. "Vieš, ja... Nechcel som, aby ma nepustili na párty. Chcel som sa s tebou rozlúčiť." Jen sa ostýchavo usmiala. Hladiac mi do očí, jej nekonečný pohľad ma hypnotizoval. Už som otváral pery, keď ma Jen predbehla. "Josh, ja... Chcela by som sa ťa niečo opýtať, no musíš mi sľúbiť, že to nikomu nepovieš." "Jasnačka. Sľubujem." Jen sklopila zrak, akoby sa bála mojej odpovede. "Nemohla by som sa stať tvojim dievčaťom ? Si super kámoš a mám ťa veľmi rada. Chcela som sa ťa to opýtať už skôr, no nikdy nie sme sami a vieš akí Jess a Mike sú." Zalapajúc po dychu, v ústach mi vyschlo a čas stratil na význame. Hmla mi zastrela zrak, a neležiac na posteli, akiste stratím rovnováhu. "Áno." Tri sťažka vykoktané písmená kratučkého slovka, znamenali malilinký krok pre ľudstvo, no medzigalaktický skok pre Josha Hurta. Jen sa usmiala. "Ja..." Zakoktal som. "Chcel som sa ťa opýtať to isté, len som sa bál čo mi na to povieš." Jen ma objala a ja ju tiež. Bolo to to najvrúcnejšie objatie akého moje chorobou vyčerpané telo bolo schopné. Do očí mi vhŕkli slzy, no tentoraz už bez strachu, že by ma Jen nepochopila. "Si ten najúžasnejší chlapec na svete." Pošepla nežne. Škoda len, že ďalšie zakašľanie zmarilo nádherný okamih. Objatie povolilo a rozžiarená, ako najjasnejšia hviezda oblohy, Jen ma chytila za ruku. "Musíš si odpočinúť." Ako to povedala, uvidel som slzy ligotajúce sa v jej očiach. Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli. Ďalšie slová boli zbytočné. Z Josha Hurta sa stal najšťastnejší chlapec aký kedy kráčal po Zemi. "Tak dobrú noc Josh." "Dobrú Jen." Dievča mojich snov sa tíško ako myška vytratilo z izby, a hoci tu nebola, vedel som, že odteraz už budeme navždy spolu.

Ukážka 2

Štvrtok 24.10. po 8mej večer:

Práve som chatoval s Jen, chváliac sa koľko príkladov sa mi dnes podarilo vyrátať. Jen to potešilo a je na mňa hrdá. ☺ Škoda len, že nemohla prísť. Dnes mali dlhé vyučko, a keďže Sam znova ochorel, musela skoro domov, pomáhať mame. Nevadí. Zajtra si to vynahradíme. Jen k nám príde o druhej a sľúbila i prekvapenie. Už sa neviem dočkať.

Inak, celú noc som nad tým premýšľal, a ráno dospel k rozhodnutiu. Do školy pôjdem. Vlastne, už som bol, a pôjdem znova. Na test z matiky. Najbližší je budúci týždeň, takže musím zamakať. Kým mi dávali výživu (dnes našťastie bez transfúzie), celé doobedie som rátal príklady. Pár vecí ako plocha zrezaného kužeľa a objem valca mi nie je zatiaľ jasných, no zajtra to skúsim znova, a keby niečo, tato mi pomôže. On ani mama netušia čo plánujem, a ani im to neprezradím. Nech aj ja mám pre nich prekvápko.

Ale späť k škole. Poobede som ju po dlhom čase opätovne navštívil. Mamu sa mi podarilo prekecať - vraj tam musím po veci. Chvíľu sa zdráhajúc, zabralo až ubezpečenie, že pôjdeme poobede, keď už v triede nikto nebude. Najprv sme zašli po Emily do školy. Vidiac rodičov sprevádzajúcich svojich potomkov k autám, prepadol ma smútok. Pripomenulo mi to ako po mňa mama s tatom chodievali, kým som bol menší. Žiadna bolesť, únava či strach. Občas zlá známka, sem-tam nejaká tá bitka so spolužiakom. Prečo sa tie časy nevrátia ? Kľudne nech mám znova 9 ako Emily, len nech vyzdraviem. Ja viem, blbosť. No nedokážem si pomôcť.

Vyraziac k našej škole, temné myšlienky ma rýchlo opustili. Emily nám rozprávala zážitky zo školy, kde sa pohádala s kamarátkou Jude, aj o tom ako Tom Jones na angličtine poťahal Tinu Willsonovu za vlasy. S mamou sme sa na tom dobre zabávali.

O pár minút sme zastali na parkovisku priamo pred vchodom. Takmer o piatej, na rozdiel od junior škôl pre menšie deti, nádvorie pred tou našou ostalo prázdne. Nikde ani živej duše. "My ideme do Joshovej školy ?" Opýtala sa prekvapená Emily. "Iba na chvíľu. Josh si potrebuje zobrať nejaké veci." "A môžem ísť s vami ?" Mama prikývla, pozrúc na mňa. "A bude ti mať kto otvoriť ? Je už dosť neskoro." "Hej. Školník ma pozná." Vykročiac k bráne, práve keď sme prichádzali, z dverí vyšiel pán Carpenter. Statný školník vzbudzujúci rešpekt aj u najstarších žiakov si ma hneď všimol. "Joshua ? Čo ty tu robíš ?" "Prišiel som si po veci. Mohli by ste mi otvoriť triedu ?" Pán Carpenter si sňal šiltovku. "Dobrý deň madam." Pozdraviac mamu, zalovil vo vrecku. "Ty si u pani Irvingovej, však ?" "Áno pane." Školník mi podal jeden z kľúčov. "Zober si čo potrebuješ, a nezabudni zamknúť. Alebo ak chceš, môžeme ísť spolu." "Nie, netreba. Hneď som späť." Zanechajúc školníka s mamou a Emily, s igelitkou v ruke, šprintoval som schodami nahor. Prvou zastávkou sa stala skrinka na prízemí. Prezuvky, náhradná nabíjačka na mobil, veci na telesnú - všetko skončilo na dne nákupnej tašky. Vypracúc skrinku, zamieril som na poschodie k našej triede. Ponechali mi môj stôl ? Budem tam mať svoje veci ? Do školy som nezavítal dva mesiace, ak nerátam prázdniny. Čo ak nám zmenili triedu ? S malou dušičkou pristúpiac k známym dverám s nápisom pani Irvingová na skle, kľúč zacvakol v zámku. Vstúpiac dovnútra, telom mi prenikol záchvev vzrušenia. Stôl pre učiteľa, dvojica tabúľ (na fixky aj elektronická), 18 stolov so stoličkami v 3 radoch, veľká nástenka zaberajúca stenu napravo, premietačka, kvety na parapetoch. Za tých pár mesiacov sa tu toho veľa nezmenilo. A prečo aj ? Tá istá učiteľka, tá istá trieda, tí istí žiaci - až na jedného. Tretia lavica v pravom rade. Tam som sedával. Srdce mi podskočilo vzrušením. Otvoriac zásuvku, uľavilo sa mi. Peračník, poznámkový blok, pohár, dokonca i balík žuvačiek. Všetko ostalo nedotknuté, akoby všetky tie mesiace boli iba predĺženým víkendom. Klesnúc do lavice, fantázia zapracovala. Predstavujúc si aké to dnes v škole bolo, koho učky vyvolali, kto sa s kým pohádal a čo nové som sa mohol naučiť a nenaučil, premkol ma žiaľ. Mama s Emily ma už akiste čakajú, no minútku ešte vydržia.

Nikdy by ma nenapadlo, že mi škola bude tak chýbať. Keď tam chodíte, odrátavate každú hodinu a deň, až po vytúžený piatok. Ráno treba skoro vstávať, obliekať sa, umyť, najesť. Učenie, skúšky, testy, domáce, projekty. A po nich krátke prázdniny a potom opäť vyučko. Často som si predstavoval aké cool by bolo nechodiť tam rok či dva. Ostať doma, nič nerobiť, žiadne učenie. A teraz, keď sa mi to prihodilo, chcem späť. Asi mi fakt šibe. A možno je to tým, že my deti vždy túžime po niečom čo mať nemôžeme. A ja sa sem už najskôr nikdy nevrátim. Položiac bradu na lavicu, slzy mi stekali po lícach. Predstavujúc si aké to bude až tu nebudem, spomenie si na mňa niekto ? Pôjdu mi na pohreb, alebo len pošlú veniec ? Budem im chýbať, ako chýbajú oni mne ? Utrúc si slzy, čas ma tlačil a nechcel som, aby mama zistila, že som plakal. Zbaliac veci zo zásuvky, poslednýkrát som pohľadom preletel triedu. Zrakom zastaviac na bielej tabuli, skrsol mi nápad. Podíduc bližšie, chytil som fixku a úhľadným písmom do jej stredu napísal 3 krátke slová. "Josh tu bol."

Zamknúc triedu, o chvíľu som dobehol na nádvorie, kde ma už mama s Emily netrpezlivo očakávali. Trkocúc so školníkom, ani si neuvedomili ako dlho som bol preč. Ospravedlniac sa za zdržanie, pánovi Carpenterovi som vrátil kľúče. Statný školník mi chlapsky zovrel dlaň. "Drž sa chlapče." "Ďakujem."

Áno, ďakujem. Mame za to, že ma sem zobrala a pánovi Carpenterovi za kľúče. Aspoň na chvíľu si pripomenúc aké to je byť tým kým nikdy nebudem. Obyčajným žiakom, ako Emily a Jen.

Ukážka 3

Piatok 13.12. 18:52:

Neveselý deň. A opäť kvôli mne. Ale teší ma, že to mám za sebou. Že to máme za sebou, lebo aj pre Jen služba o ktorú som ju požiadal musela byť nesmierne náročná. No zvládla ju. Jen by pre mňa urobila čokoľvek. A ja pre ňu. Aj keď vlastne, ja už toho až tak veľa robiť nevládzem.

Je piatok a ráno ma čakala ďalšia výživa a transfúzia. Doniesol ich mladý nemocničný praktikant, ktorého som nikdy predtým nevidel. Zato, keď on uvidel mňa, do reči mu veľmi nebolo a prebodnúc dlhou ihlou bledú pokožku ukrývajúcu dopichanú žilu, myslím, že aj jemu odľahlo, keď mal návštevu u nás za sebou.

Krvička pomaličky odkvapkávala do žily, a opäť ma prepadli temné myšlienky zo včerajška. Bolesť, smrť, truhla, kremačná pec, peklo. Moje šaty, vlasy, kožu, mäso i kosti pohlcoval spaľujúci oheň, meniaci Josha Hurta v hŕbu popola. Hrozná predstava. Zatiaľ som nenašiel odvahu opýtať sa mamy ako ma chcú pochovať, no ten čas, keď potlačiac ostych, budem musieť túto tému otvoriť je čoraz bližšie. Potrebujem vedieť či dodrží svoj sľub a moje telo, to jediné čo tu na Zemi po mojej smrti ostane, nezhorí v plameňoch.

Celé doobedie ma sužovala ponurá nálada, takmer zabudnúc na Jeninu návštevu. Na obed som zjedol iba málo. (Aspoň, že doktorove tabletky na hlad zaberajú, lebo okrem únavy nič iné necítim.) A potom som si trochu zdriemol. Presnejšie, chcel si zľahka pospať, no únava bola proti, uvrhnúc ma do hlbokého spánku. Keď ma strašný sen, desivá nočná mora napokon prebudila, tak ako včera, bolo niečo pred treťou a Jen už pri mne sedela. "Čo je Josh ? Stalo sa niečo ?" Sklonená nado mnou, strhnúc sa na posteli, takmer som jej vrazil do čela. Vydesene žmurkajúc na všetky strany, chvíľu mi trvalo kým mi došlo, že som stále nažive. "Josh, je ti niečo ?" Zopakovala Jen otázku. Hľadiac do ustarostenej tváre strážneho anjela bdejúceho kým ja spím, neodvetil som. Vystrašená kamarátka sa rozbehla do prednej obývačky a o pár sekúnd sa pri mojej posteli zhromaždilo rodinné 'konzílium' v komplet zložení. Mama s tatom vyzvedali čo mi je a Emily sa na to isté pýtala ich. Utrúc mi spotenú tvár, mama ma chytila za plecia. "Josh je ti zle ?" "Nie. Mal som iba zlý sen." "Zlý sen ? A o čom ?" "Teraz o tom nechcem hovoriť. Mohli by ste nás nechať s Jenny osamote. Prosím." Mama súhlasila a donesúc nám džús, ovocný kompót i oblátky, rodičia ma zanechali v nežnej opatere mojej lásky. "Chceš o tom hovoriť ?" Začala Jen nenútene. Zavrtel som hlavou. "Tak dobre. Nebudeme o tom hovoriť." Jen vybalila z aktovky akési knihy. "Doniesla som pár knižiek, ktoré sa mi páčia. Ak chceš, môžem ti z nich niečo prečítať. Sú síce pre dievčatá, ale sú pekné." "Potom. Ja..." Žmoliac prstami, cítil som ako mi pot vyráža z každého póru na koži. "Jen, chcel by som ťa o niečo poprosiť. Mohla by si pre mňa urobiť jednu vec ?" "Samozrejme." Zahlásila kamarátka pohotovo. "Čo potrebuješ ?" "Najprv mi ale sľúb, že to urobíš. Potom ti poviem o čo ide. Ja už nemám síl písať rukou a do notebooku sa také veci nehodia. Okrem toho, nikdy som nevedel pekne písať, a ty píšeš tak krásne." Jen sa usmiala. "Sľubujem, že spravím čo len budeš chceš." "Dík." Pritisnúc viečka, nechcel som pri vyslovovaní mrazivej prosby hľadieť Jen do tváre. "Vieš... Chcel by som napísať závet." Na sekundu, dve nastalo ticho. "Dobre Josh. Urobím to." Plachý úsmev ako výraz vďaky musel stačiť. "Tam v poličke sú papiere do tlačiarne a zober si aj nejakú knihu, aby sa ti ľahšie písalo. Alebo chceš písať za stolom ?" "Ostanem tu, pri tebe." Jen urobila to o čo som ju požiadal, no ešte predtým mi zotrela pot z tváre i plešiny. "Ešte jedna vec. Natoč ma prosím na mobil. Chcem, aby mama s tatom vedeli, že je to moja vôľa." Vyberúc mobilný telefón, s Jeninou pomocou sa mi podarilo natočiť krátky odkaz. "Mami, tati, Emily. Mám vás všetkých rád. Poprosil som Jen, aby za mňa napísala moju poslednú vôľu a dala ju vám... až potom. Prosím, ak môžete, splňte ju. Hlavne to posledné. Ľúbim vás a až budem tam hore, nikdy na vás nezabudnem. Váš Josh." Aj keď odkaz netrval ani minútu, Jen mala čo robiť, aby udržala viečka suché a ja vlastne tiež. Nechajúc kameru zapnutú, začali sme s písaním. Presnejšie ja s diktovaním a Jen s písaním. Tu je náš výtvor. Posledná vôľa Joshua Hurta.

Môj závet.

Mami a tati, prosím nevyhadzujte moje obľúbené hračky, Legá, a najmä rakety. Ak vám budú zavadzať, dajte ich na povalu, alebo do pivnice, no prosím nevyhadzujte ich. Dlho som ich zbieral a raz môžu byť cenné. Ostatné hračky a veci, ktoré mi patrili nech si zoberie Emi a Jen, ak sa im budú páčiť. Myslím tým najmä knihy, skladačky, atlasy hviezd, ďalekohľad a Nintendo. To nechajte Emi, lebo ona už má staršie a môže sa jej pokaziť. Na ostatných veciach ako šaty a veci do školy mi nezáleží, ale ak chcete, môžete ich niekomu darovať. Notebook dajte Jen, aby až nebudem vládať, mohla za mňa denník dokončiť. Je tam hrozne veľa chýb, no až ich Jen opraví, skúste ho prosím vydať. Neviem či to niekto bude čítať, no stačí aj pár kusov pre našu a Jeninu rodinu.

Keď budem v truhle, nedávajte mi sako, ani obleky. Ja obleky neznášam. Chcem len tričko, rifle a tenisky - tie so zelenými prúžkami. Sú špinavé a trochu roztrhané, ale mne sa páčia. A až budete na pohrebe, prosím neplačte. Ja by som určite plakal, ak by som bol na vašom mieste, ale nechcem, aby ste boli dlho smutní. A pustite mi moju obľúbenú pesničku Abide with Me od The St. Philips Boys Choir. Tú mám veľmi rád. Jen vie na ktorom CDčku je.

A teraz to najdôležitejšie zo všetkého. Prosím, veľmi vás prosím, nenechajte ma spáliť ako Jesseho. Nechcem skončiť v strašnej peci, aby zo mňa ostala len hŕba popola. Chcem mať svoj hrob ako babka s dedkom, kde ak budete chcieť, môžete ma občas navštíviť. Nechcem skončiť v blbej urne. Prosím, nedopusťte to.

Josh Hurt, 13.12.2019..

Závet som, ako sa patrí, podpísal. Jen vzlykala a ja tiež. Poďakujúc jej za pomoc, Jen ma objala a zabaliac závet do poštovej obálky, vložila ho do tašky. Tatovi a mame ho odovzdá hneď ako tu nebudem - ešte pred pohrebom, nech neskončím ako môj kámoš.

Ja viem, Jen som rozosmutnil, ale musel som ju o napísanie poslednej vôle požiadať. Nikto iný okrem nej by nedokázal dať tie slová na papier.

Až do večera mi Jen čítala z kníh čo doniesla, pustili sme si Abide With Me, pozerali romantický film o láske a celý čas sa držali za ruku. Ďakujem ti moja láska. Veľmi ťa ľúbim. A prepáč, ak som ti dnes ublížil. Tvoj Josh.

Abide with Me

V knihe sa opakovane odkazujem na pieseň Abide with Me od The St Philips Boy's Choir, ktorý je dnes známy aj pod názvom Libera. Je to nádherná, hoci veľmi smutná pieseň. Prvá verzia je originálne verzia od The St Philips Boy's Choir na CD Angel Voices 2 a druhá je novšia verzia od toho istého zboru po premenovaní sa na Libera. Text piesne napísal anglikánsky kňaz Henry Francis Lyte, keď sám umieral na tuberkulózu.